Interview s Karlom
Pavel Štancl spovedá medzinárodne uznávaného lyžiarskeho pedagóga a životného priateľa Karla „K2“ Strobla.
Je to 20 rokov, ktoré sme s Karlom bok po boku strávili na horách. Urobíme si preto malú rekapituláciu a poprosíme Karla, aby nám odpovedal na niekoľko otázok a vysvetlil nám, ako je možné, že napriek času zreje Karel Strobl na horách ako víno. Takže Karlíku, podeľ sa s nami o svoje múdrosti a tajomstvá!
Precestovali sme spolu kus sveta. Na ktoré horské stredisko najradšej spomínaš?
Sú dve: Hochkar, kde sme okrem iných aktivít natáčali „Lyžovanie s úsmevom“, a potom Sulda, kde sme rozvinuli tému „Lyžovanie – spoločenský fenomén“.
Kájo, povedz nám, ktorý lyžiarsky okamih považuješ pre seba za najdôležitejší?
Stretnutie s tebou, Pavle, keď som spoznal, že si vnímavý a prístupný aj iným názorom než oficiálnym a ochotný počúvať a priúčať sa, aj keď si bol výborný lyžiar. Dokázal si ma prinútiť k publikovaniu a šíreniu techniky „Hanáckeho oblúka“, ktorý si rozšíril o oblúk, ktorý sa stal firemným logom – v nemeckej lyžiarskej literatúre označený „Der geflogene Hund“.
Karle, si bývalý vysokoškolský profesor. Koľko rokov si strávil výučbou na vysokej škole?
Nie som vysokoškolský profesor, len som na UP učil, a to 20 rokov.
Na čo rád spomínaš z tohto obdobia?
Na svojich študentov a kolegov, od ktorých som sa tiež niečo naučil. Niekoľko ich bolo.
Kájo, ako ťa zastihol prechod na carvingové lyže?
Báječne, pre mňa malíková hrana vnútornej lyže nebola takou novinkou. Často mi na rôznych seminároch bola pri zatáčaní vytýkaná jazda na oboch lyžiach. Moja odpoveď znela: „Na jednej nohe budem lyžovať len vtedy, keď o tú druhú prídem.“ Na prvé carvingové lyže si dobre spomínam, boli to Snowrider a potom Erga – Kneissl, ktoré som dostal od teba. Aj keď boli dosky pod viazaním, lyžovalo sa mi na nich výborne.
Pamätáš si, kedy a kde si mal prvýkrát na nohách carvingové lyže?
Na prvé carvingové lyže si dobre spomínam, boli to Snowrider a potom Erga – Kneissl, ktoré som dostal od teba. Aj keď boli dosky pod viazaním, lyžovalo sa mi na nich výborne. Okrem iného to bolo na medzinárodnom seminári učiteľov v Rakúsku. Mne tam pridelili jedno družstvo rakúskych učiteľov, ktoré ocenilo môj metodický postup pri výučbe Charlestonu pozvaním k baru, kde som rozvíjal ďalšie metodické a motivačné možnosti pri výučbe lyžovania.
Čo pre teba osobne znamenal príchod carvingu?
Oživenie a uľahčenie dynamického lyžovania využívaním kedysi zatracovanej vnútornej malíkovej hrany.
Karle, si dlhoročným účastníkom medzinárodných lyžiarskych kurzov a seminárov. Na koho zo svojich priateľov a kolegov rád spomínaš?
Je ich celá plejáda, ale mojím tútorom bol predovšetkým prof. Hans Zehetmayer… „das offene Skiherz“.
Neuveriteľný príbeh sme spolu na jednom z týchto seminárov zažili na Hintertuxe s naším kamarátom Jirkom Soukupom. Chcel by si tento zážitok čitateľom priblížiť?
Bolo to na ISK(u) – Hintertux. V spomínaný deň sme s Jirkom boli v družstve, ktoré viedol mladý psychológ Steinwender. Témou cvičenia bolo prežívanie svojho EGA so slovným vyjadrením. V spomínaný deň bolo vo väčších výškach na lyžovanie dosť nepriaznivé počasie. Zima a hmla. Po určitom úseku jazdy každý účastník družstva slovne vyjadril svoje pocity. Väčšinou vyzneli negatívne. Len Jirka povedal: „Bolo to nádherné, mňa oslovil Manitu.“ Po ďalšom úseku, po ktorom sme vyšli z hmly, väčšina účastníkov vyjadrila pocity kladne. Jirka priam vzletne: „Mňa oslovila Skadi,“ načo som dodal: „Jirko, ty dnes rozprávaš s božstvom, dokonca bohyňa Skadi, patrónka lyžiarov, s tebou komunikuje.“ Išli sme posledný úsek na koniec ľadovca, každý vo svojom rytme a rýchlosti. Ja som dole zviazal a uložil lyže do nášho depa a čakal na Jirku. Vtom si ku mne pribehol, Pavle, a rozrušene si mi oznámil, že Jirka spadol a je to veľmi zlé. Ihneď som sa vydal pešo na svah za Jirkom. Pri výstupe som videl hlúčik ľudí okolo Jirku, ktorý ležal na zemi. Boli tam záchranári a lekári od národných družstiev, ktorí práve schádzali. Oživovacie pokusy boli márne. Privolaní leteckí záchranári už len konštatovali smrť. Bolo to veľmi smutné zakončenie nášho lyžiarskeho programu toho dňa. Ja ako Jirkov priateľ a znalý nemeckého jazyka som sa potom zúčastnil nasledujúcich úradných rokovaní.
Kájo, mal si odvahu vziať ma na tieto semináre so sebou. Na čo rád spomínaš z našich spoločných lyžiarskych dní a nocí?
Aby som ťa, Pavle, bral na medzinárodné lyžiarske akcie, nepotreboval som odvahu. Vedel som, čo dokážeš. Samozrejme, v tvojom rozlete po lyžiarskom výcviku, keď sme sa sem-tam zastavili v nejakom tom Skischirme cestou do nášho ubytovacieho zariadenia, som ťa musel pribrzdiť. Väčšinou sa mi to podarilo, samozrejme, boli aj výnimky. To je život.
Keď sme spolu začínali, bol si bielopláštnik – profesor na vysokej škole. Teraz už mnoho rokov nie si. V čom sa Karel Strobl zmenil po odchode z vysokej školy?
Už som raz zdôraznil, že som bol vyučujúcim na VŠ. Ak sa s touto otázkou obrátiš na moju manželku, odpoveď bude jasná. Ak odpovedám ja, musím priznať, že vplyvom nášho priateľstva a spolupôsobenia v oblasti lyžovania som sa zmenil… Už toľko nedbám na poriadok a škatuľkovanie. A tiež som sa naučil piť pivo a iné moky. Priznám sa, Pavle, že aj keď je medzi nami vekový rozdiel tých 40 rokov, aj ja som sa od teba skutočne učil v prístupe k výučbe lyžovania a rozšíril som si tým svoj lyžiarsky pedagogický repertoár.
Kájo, máš 4 deti a kopu vnúčat. Čo by si nám poradil ako vyhlásený medzinárodný lyžiarsky pedagóg a zaslúžilý otec a dedo pri výučbe lyžovania detí?
Nepredbiehajte ich prirodzený vývoj, využívajte ich prirodzenú zvedavosť, rozvíjajte ich lyžiarske zručnosti bez drilu, lyžujte pred nimi. Deti sa učia nevedomky napodobňovaním – buďte trpezliví a nechcite rýchle výsledky. Nechajte ich prežívať radosť z lyžovania. Nechcite z nich mať malých pretekárov.
Platia tieto rady pri výučbe vlastných aj cudzích detí?
V každom prípade.
Spomínaš si na nejaký lyžiarsky okamih, do ktorého by si sa chcel vrátiť?
Na Hochkar, na našu lyžiarsku šou „Karel jede“. Rozvedenie je na tebe.
Karle, si stále aktívny lyžiar. Kedy si bol naposledy lyžovať?
Tento rok s tebou v Sulde.
Lyžovanie sa ako každý šport vyvíja. Pre mnohých si sa stal tým, kto ich v lyžovaní najviac ovplyvnil (napríklad mňa). Je niekto, kto naopak ovplyvnil teba?
Ovplyvnili sme sa navzájom. Mojím medzníkom bol Hans Zehetmayer.
Vo svojej lyžiarskej pedagogickej praxi neustále pokračuješ. Na svahu ťa človek vždy stretne ako vedúceho družstva najkrajších lyžiarok. Celý čas čakám na to, že mi už konečne prezradíš, ako sa to robí?
Učím ich lyžovať na základe vnímania vlastného tela, prežívania tela pri vykonávanom pohybe. Učím ich komunikovať so svojím telom.
Karle, aké je tvoje najobľúbenejšie cvičenie pri výučbe krásnych lyžiarok?
Nerozumiem pojmu krásna lyžiarka, všetky sú krásne. Učím ich lyžovať moderne na základe využívania hrany vnútornej lyže – takzvanou supináciou.
Môžeš čitateľom definovať pojem „nabízečka“ pomocou fyzikálnych a biodynamických zákonov?
Ak máš na mysli supinačný pohyb dolnej končatiny, ten sa začína v bedrovom kĺbe a zviditeľňuje sa pohybom kolena od tela. Dôsledkom tohto pohybu je zahranenie lyže na malíkovej strane, ktoré vyvolá jazdu lyže pozdĺž jej hrany s následným zatáčaním spôsobeným vykrojením lyže. Domnievam sa, že vzhľadom na tvoj vek a tvoje priority som svojou odpoveďou mimo tvojich predstáv.
V poslednom čase sa na svahu aj pod svahom v bare stále viac usmievaš. Môžeš mi vysvetliť, ako to robíš, že si stále spokojnejší?
Je to jednoduché, je to tým, že ešte stále môžem okolo seba sledovať tú radosť a nadšenie, ktoré ľuďom prináša nielen lyžovanie, ale aj perfektný skiservis „Ski-Max“.
Natočili sme spolu filmy a napísali knihu Lyžovanie s úsmevom. Je to už skoro 15 rokov. Keď sa na tieto veci znova pozrieš, čo na to hovoríš?
Že aj dnes sú stále aktuálne. Myslím, že sme vtedy predbehli dobu, a to nám mnohí nemôžu zabudnúť.
Čo by si zaželal svojim bývalým, súčasným aj budúcim žiakom?
Snažte sa stále byť „in“, to znamená, buďte na úrovni, poskytujte kvalitu vo svojom konaní.
Kájo, budúci rok budeme oslavovať tvoje 85. narodeniny. Dáme si na oslavu freeride?
Primerane snáď áno, ak ma povedieš.